Týmto mottom sa riadim už dlhú dobu a všimla som si, že uprataná domácnosť pozitívne pôsobí nielen na mňa, ale aj na mojich najbližších.
Upratovanie milujem snáď odjakživa.
Mamine som začala pomáhať ešte ako malé dievča. V 13 rokoch som túto povinnosť u nás doma prebrala celú na seba.
Ale v tých časoch sa v našich končinách nevedelo nič o upratovacích spoločnostiach a mňa ani nenapadlo, že sa upratovaním chcem živiť. Priznávam, bolo to pre mňa podradné zamestnanie. Doma som to robila rada, ale prácu som chcela nejakú na úrovni.
Po skončení základnej školy som išla študovať na obchodnú akadémiu, zamestnala som sa ako účtovníčka a zároveň som študovala aj na vysokej škole. Veď vysokoškolák je niekto a určite si nájde super prácu. Ale......u mňa to tak nebolo. Neľutujem, že som vyštudovala vysokú školu. Neuplatnila som sa, ale naučila som sa tam niečo iné, pre môj život dôležitejšie. Viac som si verila. Objavila som a naučila som sa pracovať so svojou fotografickou pamäťou. Milovala som cesty vlakom a rozhovory s cestujúcimi rôznych vekových skupín. Toto boli tie najúžasnejšie zážitky. Počas štúdia som stretla muža svojich snov a postupne sme sa rozhodli mať rodinu. Tento sen sa mi veľmi rýchlo splnil. Mala som manžela, byt, 2 krásne a zdravé deti. Zdalo sa, že všetko ide ako po masle.
No, po 5 rokoch starostlivosti o Olinka a Táničku a života ženy na materskej dovolenke, som zrazu cítila prázdnotu a rozhodla som sa, že pôjdem do práce. Ale osud to zariadil inak. Bola som tehotná po tretíkrát a akékoľvek vyhliadky, že budem pracovať a budem sa stretávať aj s dospelákmi, zrazu neboli. Najskôr to bol šok, ale postupne som si zas zvykla na pocit, že budem „maminka“ a začala som sa veľmi tešiť. Narodila sa nám dcérka Dorotka a ja som žila znova svoj zabehnutý život ženy na materskej. Niečo vo mne však už bolo iné.
Po niekoľkých mesiacov od narodenia Dorotky, som si na facebooku prečítala status mojej kamarátky, že hľadá pani na upratovanie jej domu. Táto správa vo mne zvláštne zarezonovala a ja som mala pocit, že je to pre mňa. Povedala som si: „Prečo nie? Je to len raz do týždňa na pár hodín, to malá vydrží.“ A tak sme sa dohodli a ja som každý týždeň chodievala upratovať a stále viac a viac som sa do tejto práce zamilovávala.
Potom nastal rok 2017 - tento rok bol pre mňa rokom obrovských zmien. Odišla som od manžela so svoiími tromi deťmi a bývala som v podnájme. Takže som potrebovala peniaze, a tak som začala upratovať viac. Neriešila som, či to rozbehnem alebo nie. Riešila som vtedy svoje vnútro, svoje bolesti a strachy. Zrazu som bola na všetko SAMA a to Vám bola pre mňa obrovská facka. Ale postupne sa všetko utriaslo. Po roku od odchodu nás rozviedli a ja som zároveň dostala ponuku zapojiť sa do projektu, ktorý mi pomôže rozbehnúť podnikanie. A tak som sa prihlásila a vybrali ma. Začala som krok po kroku a v podstate som ešte stále len na začiatku, ale rozhodla som sa robiť prácu, ktorú milujem a ktorú dokážem robiť srdcom.
Už mi nezáleží na tom, že ma ľudia vnímajú ako upratovačku. Pretože som prišla na to, že JA SOM UPRATOVAČKA. Je jedno, aké školy mám, najlepšie sa cítim, keď upratujem. A tak som vlastne začala.
K upratovaniu ma dostala náhoda, aj keď teraz už viem, že to náhoda nebola. Bez môjho upratovania by som nebola tam, kde som teraz a nevedela by som, kto som.
Preto upratujem a preto som začala – lebo keď upratujem, tak vtedy som to JA.